Dendersky knot + (doplněno o Post Skriptum )
"Pozri aká veľká a aké nádherné farby. Prišla sa napiť vody, lebo ona chodí po celom svete a keď je unavená, tak pije, aby sa občerstvila. Vidíš, tam u mlyna pod Moguru, pije vodu a druhý koniec má u potôčku na konci Dúbravy. Ale si zapametaj, keď Dúha pije vodu, nesmieš k nej chodiť do tých miest, lebo by si sa stratila. Zmárnila by ťa, že si ju vyrušila. Naši povedali, že by z vodou vypila i teba a cez ňu by si sa ako cez most preniesla na druhú stranu sveta, lebo zapametaj si, ona chodí s vetrom a mrakmi po celom svete" - znalejsia sesternica mi opakovala prikázania, ktorými ju vybavili u nich doma.
Cupitali sme bose, po kvapkami zmáčanej tráve popri zurkotajucej riečke, nad hlavou nám ešte stále burácal Perun hromom a blesky sa pretekali so Slnečnými lúčmi, presvitajúcimi skulinkami pomedzi mraky, kto z nich je svietivejší. Vlhký horúci vzduch bol presýtený vôňou byliniek. S očami upretými na farebnú dúhu, sme si idúcky, bose nohy máčali vo veľkých kvapkách dažďa, ktoré z mrakov, nakopených v nebeských vysavach riedko padali na zem, akoby sa Boh dažďa nedokázal rozhodnúť či má alebo nemá pršať.
Bola to nádherná podívaná. Na jednej strane oblohy ešte stále kopce temných mračien v zhluku ako na porade a na strane druhej, už svetlejšie pospretrhane mračná cez ktoré presvitala blankytne modrá obloha a tiež cez ne, až na nás dopadal svit slnečných lúčov,akoby nám Slnko posielalo žiarivé nite, aby sme sa po nich vyšplhali k nemu, na oblohu, nad mraky.
Dedinka nášho detstva ešte stále voňala dávnovekom. Boli sme malé, malé ako zrniečka bielych perál. Okolo nás sa rozlievala príroda svojim čarovným svetom plným farieb a vôní. Koryto zurčiace priesvitnou živou vodou, plnou rýb, strážili mohutné košaté vŕby, zakazujúc Slnku, aby nahliadalo všade a aby sa smerom k ceste striedali vo svojej mohutnosti s mnohými druhmi iných košatých stromov. Či vysokých topoľov, tiež voňavých agátov, čerešní a bezpoctu iných drevín.
Potok vystavaný ako monument znalosti s kamennými kaskádami a kameňom vykladanými brehmi, kde bolo ešte stále na kameňoch viditeľné značenie prietoku vody v korytu. Opodiaľ staval domček. Žili tam ľudia, o ktorých dedinčania vravievali, že "hľadeli na vodu"
Zvláštny voňavý svet. Vraj bol vystavaný v dobe kamennej. Niet teda divu, že bol z kameňa. Mohutné kamenné budovy, cez potôčik pritekajúci z lesa k tretej kaskáde rieky, nádherný kamenný most a pod mostom kamenné stavidlá na prietok vody. Ak sa tam na chvíľu človek pristavil a obdivoval tu krásu, zvykol ešte celý deň počuť v ušiach ohlušujúci zvuk dravo padajúcej vody.
Domy drevené, domy blatene, domy kamenné. Starý mohutný kamenný uzavretý dvor, na jednej strane dolného konca, kde dnes piekol pekár voňavý chlieb, stará kamenná škola, kam chodila písmenká do viet skladať ešte moja mama. Starý kamenný stred tohoto dávneho, uzavretého sveta, v dnešnom pojatí kastielovy komplex, keď sem sa prichádzalo po úzkej ulici, obklopenej malými domčekmi, tesne vedľa seba, z dreva a hliny, so slamenými strechami, keď na konci tejto uličky bol most cez ďalší potôčik pritekajúci z lesa a uprostred potôčku bol ako na ostrohu strážny kamenný dom s bránou ako vstupom do vnútorného opevnenia tohoto malého kamenného zázraku, vystavaného s umnou precíznosťou kamenných majstrov....
Dnes už tento úžasný kamenný svet nie je. A ak by ste sa spýtali mladých, zrejme by si ťukali na čelo netusiac o čomsi tak nevidanom. Ten kamenný svet bol zborený nie druhou svetovou vojnou, ale až dávno po nej, tou inou vojnou. Tou studenou, psychologickou. Tou manipuláciou, ktorá zničila našu dávnu minulosť. Bolo dávno po vojne, keď sa mi pomaly pred očami začali strácať kamenné klenoty. Keď som sa spýtala, niektorí len mĺkvo vo svojich srdciach plakali, nad tým ako posielali budúcnosť ich deti do Ničoty. Iní sa smiali radosťou. V tu chvíľu im patril celý svet. Oni boli v tu chvíľu podobní pani ako ti feudálni, o ktorých im rozprávali ich prarodičia. Čo tam po kamenných monštrách. K čomu sú... Ich duše boli naplnené blenom zloby v zmyslu: " My sme ti, ktorí vedia čo je správne"... Žiaľ bola to len časa života naplnená tým istým bolehlavom velikašstva ako u im predchadzajucich pobludencov .
Ale ak sa človek na chvíľu zastaví, nič sa za tu chvíľu nestane. Nič nepremeška. A tak stojac keď sa rozhliadne, uvidí spúšť na ceste po ktorej kráča. Možno v tej chvíli pochopi, že lepšie bude usadnúť, oddýchnuť si, popremýšľať kam a ktorou cestou, aby po ňom neostávala spálená zem so zboreným svetom. Kráčať tak, aby on sám nebol torzom. Zboreniskom sám sebe. Pretože ničiac v nenávisti svet tým, ktorých chcel zamordovať, zničil svet i sám sebe. I on sám bude musieť vystavať znova svoj svet.
A tak v každej dobe, je cez tento nás kameň, nesmierne čarovné sa prenášať na iné kamene. Na kamene svetové. Na kamene tej doby, ukladané k sebe, zdobené, denne so všetkými zapísanými znalosťami ľuďom pred očami, vyprávajúc im bez slov, že to ti naši nám to zanechali, aby sme z ich sveta čosi mali.Čosi ako most, ktorý nás bude navždy spájať cez tu úžasnú hĺbku znalosti dávna, no znalosti stále prítomných.
Esetin uzol, keramická batéria, ktorá je len takmer ničím. Keramická nádoba naplnená hroznovou šťavou. Ak máme možnosť uzrieť obrazy na kameni starého egypta, vidíme, že takmer všetci nosia zlatý anch. Stále sebou v ruke. Zdá sa to logické, keramické batérie sú vždy na mieste. Prichádzam, vkladám do nádoby zlatý anch... dva diely sú už kompletne pospolu. A teraz dúha. Dúha, ktorá má nádherné farby. Na maľbách pochádzajúcich z dynastických období, je už faraón zobrazený s náhrdelníkom z farebných kameňov na krku. Obrovská záplava farebných kameňov mi dosť vŕtala v hlave. Kameň na krku a ramenách v tak hojnom počte v horúcom egypte je značne nezmyselný počin. Prečo by mal niečo také nosiť. Našťastie som prišla na to, že je aktuálne pod kameňmi látka, ktorá zabraňuje priamemu dotyku kameňa s kožou človeka. Ale v hlave mi vŕtalo niečo iné. Ak ako faraón nosím sebou anch a ten je jednou zo súčasti ktoré rozsvietia temné komnaty, musím predsa sebou nosiť i ten posledný diel, teda čosi ako žiarovku, ktorú následne nasadím na zlatý anch, už tróniaci na keramickej batérií. Nuž a samozrejme áno. Nosím to na krku, pokrytom chladivým ľanovým plátnom, na zlatej retiazke, kameň. Jeden jediný kameň, ktorý rozopínajúc zlatú retiazku i s ňou vkladám na zlatý anch a temnú miestnosť zaleje svetlo, zobraziac všetok priestor vôkol i s predmetmi. Zobrazí farebný ľudský svet vnútri jeho domu. Zobrazí všetko, čo si človek do svojho osobného priestoru ukladá. A práve tak ako veci, zobrazí i osoby, zaplnajuce jeho svet.
Jeden jediný kameň, tak ako je v našom vonkajšom svete jedno jediné Slnko. Svet egyptský, preddynastický bol plný umenia a pravdy.
Dávnovek oplýval znalosťami umne a umelecký spracovanými s ktorými naši predkovia denne prichádzali používaním do styku a tak nielenže si ich denne pripomínali, ale ich myseľ bola týmto štýlom žitia, pripravená na rozvíjanie všetkých znalosti.
Zároveň drobným gravírovaním, alebo kresbami bolo na týchto predmetoch značené varovanie pred nebezpečím, ktoré mohlo byť aktuálne periodické, alebo len vygenerované náhodnými spojeniami. I z tohoto dôvodu, boli dane predmety vždy v zornom uhlu ľudí. Bolo potreba vnímať krásu celku, avšak byť si vedomý znalosti o nebezpečí.
Znalosti sa teda musia udržiavať. Jedna sa o zákon v ľudskom pojatí. Zákon kamenný vzchádzal zo znalosti, že práve Nič je nositeľom hmoty, teda i kameňa.
A tento zákon bol porušený. Tieto znalosti predchádzajúcich generácií, boli v minulosti okupované takzvanými otrokármi, neskôr feudálmi, ktorí sa usádzali na komplexoch budov pre živých a tieto sú neskôr označované ako hrady a zámky a na miestach vzácnych, kde boli ukladané ostatky mŕtvych. Feudáli a s nimi ruka v ruke kráčajúca cirkev. Po nich v zemiach takzvaného východného bloku, prichádza socializmus so spoločníkom pod pomenovaním ŠtB tajná polícia. Medzitým je v historických záznamoch vpisovaná vojna, vojna, vojna... drancovanie, zabíjanie, ničenie... to všetko je pod označením zločin dlhú dobu v zornom uhlu ľudí a umenie zločinu je v danú dobu rozvíjané v hojnej miere.
Zločin, ktorý prekrýva zločin je zamenený za znalosti rozvíjané umeleckým spôsobom.
Prečo? Nenávisť a chamtivosť je rozvijanym pocitom. Ta mala malebná kamenná dedinka z predchádzajúceho popisu, ktorá podľa vyprávania ľudí bola založená v dobe kamennej, je zrovnaná so zemou v dobe relatívneho mieru, priamo pred očami ľudí tu žijúcich. Kamenné klenoty dávnych dôb sú nenávratne zborené. Zničená história, zničené ľudské životy. Takmer neexistuje žiaden dôkaz, že hovorím pravdu. Už je len zopár ľudí, ktorí si ešte pametaju pôvodný stav. Čo avšak existuje, je podzemie. Podzemný komplex, do ktorého sa vchádza v priestoroch dnešnej školy a podzemné priestory do ktorých sa vchádza z takzvanej starej fary a tiež z kostola.
Dôvod? Lesy, pramene minerálnej vody, ložiská uránu.... tiež zločin, ktorého sa mnohí zúčastnili či už osobne, alebo stojac v pozadí. I pri negatívnom pojatí životného štýlu musí jedna záležitosť zapadať do druhej, jeden človek tu poskytuje aliby druhému. A tak kráčajúc časom, ničili všetko, čo by mohlo ich štýl života ohroziť. Ostávala po nich prázdna, spálená zem, zborené ľudské príbytky, zmarené ľudské životy.
Históriu ľudstva ale obohatili o vysoko rozvinutý zločin, ktorý sa bude v nasledujúcich vekoch už navždy zaznamenávať na umelecký spracovaných predmetoch spoločne s nebezpečiami s Kozmu. Bude zaznamenávaná časť ľudskej rasy ako akútne nebezpečná celku pri náhodných shlukoch opatrených davovou hystériou naočkovanou telepatickým podprahovým efektom v možnom dôsledku v najranejšej fázi jedincom.
Na Zemi platí pozemský zákon. Zákon dvoch, zakon paru - v pojati ludi, teda vrcholu evolucie danej doby ako muža a ženy s cieľom zameraným na zrod potomstva a na udržiavanie toho, čo im bolo zanechané a na rozvoj nového, avšak podmieneho mierovým, šťastným životom v spolupatričnosti všetkého so všetkým. V tomto svetelnom kuželi Perúna, je miesto len pre šťastím kvitnúci život, rozvíjajúci sa pred očami všetkých do nových a stále krajších foriem,vekmi meniacim svoj vzhľad v rôznorodosti krásy. Naveky, ako Osmy dom vyvoja.
Citat:
Toužíš-li něco vykonat, vytvořit a chceš to skutečně, pevně a neoblomně, musíš mít dobrý cíl.
* A. Pavlova *
...Jestli se může něco pokazit, vesměs to pravděpodobně těž proběhne téměř na sto procent.
* Z Murphyho zákonů *
...Výjimka potvrzuje pravidlo.
* Lidová moudrost. *
...Dnes a denně se milióny lidí ve světě pokoušejí zrovna o to samé co Vy. Dokažte, že jste lepší.
* Bill Gates *
...Vyber si to nejlepší ze světových učení, syntézou to spoj a aplikuj to do svého života.
* I'ting *