Jarne kvietie

"Jedz, nehrab sa v tom. Nerozumies, co ti uz hodinu hovorim?" - kricala na mna mama uz snad celu vecnost. Zalievala som tanier horucimi slzami a snad uz po tisiciraz som sa chcela spytat preco som dostala bitku, ked som nic neurobila. "Okamzite to dojedz a chod natrhat kralikom pupavu a potom ihned sadnes k uceniu. Cely tyzden sa odtial nepohnes. Prides zo skoly, precitas papier, kde budes mat napisane co mas po skole doma urobit a potom okamzite sa zacnes ucit. Ziadne von, ziadne hranie. Rozumela si? A teraz za minutu zhltnes to jedlo, alebo ho do teba nastopkam ako stopkam kukuricu do husi pred Vianocami. Tak si to rozmysli..." Rychlo som zhltla jedlo, polozila tanier k halde riadu na umyvanie a utekala som von. Aspon si pohladkam mojho malickeho kamarata. Tesila som sa na malickeho bieleho kralika s ciernymi usami.

Stale na to myslim. Bola uchvatna vonava jar. Vsetko pucalo, okolo rieky kvitli tie krasne, drobne, fialove, vonave fialky, peterkluce, konopky. Len sme zbehli briezok, prekrocili potocik a mohli sme behat v tom rozkvitajucom svete, smiat sa a v pozadi scenerie sa tesit zblnkotu riecky. V tej den sme rozjarene preskocili potocik a zabehli i na juznu stranu potociku. Platila akasi nevypovedana dohoda, ze tam chodit nemame, ale v tu chvilu na to nikto nedbal. Bol krasny den, vsetky sme boli rozlietane a trhali sme si fialky, chalani sa nahanali a vyskali pritom akoby slo o metaly. Ako sme sa tak rozihrani posuvali, stali sme zrazu pred rozborenym domcekom. Videla som ho po prvykrat. Neviem preco som sa zastavila zastavila a kricala na deti aby tam nesli. Ti ma nepocuvali. Vosli dnu do zborenista a chvilu sa tadial prehanali. Ja sama som stala pred tym domcekom, myslim ze mal steny z tehal, ale urcite to uz dnes neviem a nemal strechu. Chybali uz dvere, okna zrejme tiez. Mam pred ocami len jednu stenu bez dveri a snad bez okna, bez strechy, kam vchadzaju deti. Stala som pred tym domom a tu minutu, ci o par viac, co sa deti prehnali vnutrajskom, som sa sama tam vonku ukrutne bala a zdalo sa mi, ze som tam sama celu vecnost. Deti vybehli von, smiali sa mi, ale uz aj sme utekali vsetci prec. Nikdy nikto mi nepovedal, ze sa tam nesmie chodi. Nikdy nikto viac o tom dome nerozpraval, len raz mi mam este pripomenula v ten vecer, ze do toho domu sa nesmie. Odvetila som, ze mi nik nepovedal ze sa tam nesmie ist ale ze ja som tam i tak nebola. Boli tam vsetky deti, len ja nie. Povedala som jej. Bola spokojna. Spytala som sa co to boli za ludia, ktori tam zili a ona povedala, ze tam zili sami, divali sa na vodu ale uz zomreli. "Nestaraj sa o tych ludi, to neni tvoja starost kto boli."

Susedia na nas zalovali. Uz sme vedeli aj kto. Ale ani dalsie deti uz v najblizsich dnoch nechodili von a potom uz susedovie dievcata viac ani neprisli. Chodili uz len do skoly a zo skoly. Za par dni som chcela len nakuknut co to je vlastne za dom, preco som sa tak strasne bala pred nim i preco mame vsetci zaracha, ked sme nic neurobili. Lenze ten dom tam uz nebol. Uz som bola vetsia, ale to bol dalsi dom, ktore odmalicka z mojho dosahu mizli.Prababkin nadherny domcek zmizol, len co som don vkrocila. Na cintorine v mojom detskom ponati to boli tiez domceky, videla som ich len raz ale tie uz tam nie su tiez (hrobky) Most zmizol. Nas nadherny kamenny most i kopec kol neho v ktorom sa zbierala voda aby nasledne pod mostom s desnym hukotom padala troma otvormi z jednej steny kammenneho mostu. Zmizli kamene v rieke, na ktorych mi starsie deti ukazovali znacky u spadu. Zburali rieciste, spady. Zmizli stlpy, ktore lemovali prijazdovu cestu do skoly ( oznaceny ako zamok) zmizol dom spravcu tohoto zamku, stara kamenna budova naproti dnesnej skoly, kde bol este pred nedavnom obchod, rozsiahly kamenny komplex budov a dvor na niznom konci, kde piekli tiez chleba a byval tam nas ucitel, zmizla stara kamenna skola, kde este chodila moja babka citat pismenka... a tam, nad bocnym malym vchodom do nasej skoly, som zazrela dva trojuholniky nad dverami v jeden den rano nedavno. V druhy den ked som sla do skoly, som videla mojho uja, ako tie trojuholniky odstranuje. V ten den mi to neprislo zvlastne. Bol murar. Vzdy nieco kutil s maltou, nadstavoval, prestavoval.

Az neskor som sa spytala opatrne kde je ten domcek, ked sme sli na rieku vyplachnut pradlo. Mama znervoznela a zacala na mna kricat ze uz nikdy nesmiem sa starat do veci do ktorych mi nic neni. Slusne som pritakala, ze rozumiem. Ostala vo mne ale nevypovedana otazka, preco mizne vsetko pred mojimi ocami, co vidim v jeden den a za par dni tam proste uz nie je. Nikdy som sa uz nepytala, ale stale vo mne ostava presvedcenie, ze jedneho dna sa vsetko to tajomne z nasej dediny otvori a ja sa dozviem preco bolo potrebne zatajit predo mno historicke okamihy, ktore skutocne existovali. Neskor som totiz mala moznost sa presvedcit, ze takmer vsetci s ktorymi prichadzam do styku o vsetkom vedia. Vedeli o domoch i ludoch. Vedeli preco sa vsetko pedomnou skryva. Jedni sa mi iba smiali, ini prekypovali cynizmom a potrebou ublizovat mi zaroven. A ja som tak nadobudla pomaly istotu, ze ti ludia skryvaju prilis mnoho. Ta nasa skola nebola tiez len ledajaka. Polozboreniste plne kamenia okolo. Kto prepana mal zaujem burat mury? A preco ma ta skola dva kominy? Videl uz niekto komin a krb hned u vchodovych dveri? Aha, tak to tuna neboli dvere? A preco je druhy komin a krb na opacnej strane, v izbe plnej harampadia, kde sa vobec neucime? Preco su tu tak obrovske dvere na triedach, ked stazka dostaneme na klucku dveri? A ako je mozne ze pan riadiel bol teraz dole vo svojej kancelarii a uz je hore na chodbe, ked okolo mna po schodoch urcite nesiel?... Nestaraj sa ostavalo vo mne spolocne s nevypovedanym, ze az pride cas, dozvies sa. 

Vchod do tej kamennej  budovy, o ktorej je dnes je mozne hovorit ze je to skola, bol zrejme zo zapadu. Nebola to skola a musela ta budova tam stat uz peknych par tisic rokov.  Vchod zo zapadnej strany.... Ale prijazd je z juznej strany, stoci sa potom na zapadnu stranu...

Vchod do pyramid v Gize je zo severnej strany.... Vchod do Hutky Mnt v Gize je z vychodnej strany. ( dnes akoze mastaba Khentkawes)

Sfinga sa diva na severovychod, druha strana je predlzena na juhozapad. Ludia. Sfinga vyprava o ludoch. Ten druhy priesecnik je severozapad a juhovychod. Znalosti. Kominy Hutky Mnt. Krby, ohen. Jedna ma severozapad a juhovychod, druha severovychod a juhozapad. Ohen v  ludoch. Ohen v  Zemi. (sopky) Ak vychladne ohen, pride lad. Cyklus. 

Ani neviem preco som sa zobudila. V dome sa svietilo, bolo pocut akysi hukot a zdalo sa mi ze obcas i nieco ako krik. Vybehla som len tak ako som bola v pyzame a bosa na chodnik pred dom. Ludia stali na ceste, prekrikovali sa a evidentne videli cosi, co ja nie. Vletela som do chodby, vtiahla prve topanky ktore mi prisli pod ruku a utekala na cestu, v snahe podivat sa pod briezok co to ti ludia vidia. -"Joj, voda..." Lady sa lamali. Spinava voda, s kusami ladu a drevin, pokusala sa rieka podla mojho nahladu, dostat sa na cestu a snad i do nasho domu. Zastavila som sa na okraji cesty, takmer u okraja vody, pokusajucej sa prekonat posledne centimetre zvyseneho brehu. Skutocne uz chybalo len par centimetrov. To ma uz ale vystraseni dospeli znova hnali do postele. Oni ostali do rana, divat sa na rozburacanu vodu a strazit pokojny spanok svojich deti. Za den ci dva po tejto divokej noci, sme prerusili vyucovanie a vysli sme na dvor. Mali sme upratat nanosy drevin, ktore na skolsky dvor priniesla rozvodnena rieka. Voda uz opadla, ale este stale bola nadosah zo zapadnej strany, kde bolo nadvorie s prijazdovou cestou a zamkom na akoby o niekolko desiatokcentimetrov zvysenom podlozi, kdezto akoby zamerne bolo vytvorene od rieky znizene podlozie, co obnasalo efekt, ze pri povodniach voda buracala a udierala az do okraja o prijazdovu cestu u  vchodu do zamku. Presne tak, ako nam predvcerom pred domom. Tuna ale bolo jasne, ze je to zamer. Stala som ticho a divala sa na huciaci prietok vody. Este stale bola spinava, ale uz neniesla kusy ladu a drevin. I dnes si pametam na tie obrazy a splyvaju mi s jednym obrazom, ktory som ale nemohla vidiet. S rozburenym a rozbahnenym Nilom, ktory silou udieral do okraja zvysenej plochy gizskej plosiny. Bol to zamer stavitelov, ktory nechali v case zaplav plynut vody az u pyramid. Uchvatny monument v case zaplav zalieval  hukot rozburenych, spinavych, vod. Nepametam uz kde som k tomu obrazu prisla. Mozno z knih.

Moj dedko postavil pre seba a svoju zenu i svoju matku a svoje deti dom. Ten neskor zbural a vystavil novy dom. Az jeho syn vyrastol a dospel, nechal ho, nech si na mieste stareho domu postavi svoj novy. Pre seba, pre svojich rodicov, pre svoju buducu zenu a deti. Co vsak dedko urobil a ja som nedokazala pochopit, zavrel ten krasny predny vchod z vychodnej strany. Bolo potreba vyjst dohora krasnym sirokym schdisdom so zabradlim. Velmi sa mi to pacilo, ale prikaz znel jasne. Zamknut. Museli sme vsetci pouzivat vchod do domu zadny, zo zapadnej strany, z dvora. Ako mala som vetsiu cast svojich dni zila s babkou a dedkom, preto mnoho ich zavaznych rozhodnuti sa ma dotykalo vecsmi ako mojich surodencov. Ti mali ale ten isty zakaz zrejme doma. Museli zamknut predne dvere a do domu dodnes chodia zo dvora na vychodnej strane domu.

Nikdy nic nie je len tak. Prichod k tej starej kamennej budove, ktora je akoze dnes skolou, bol od juhu, cez potocik, kde na akoby ostrovceku bola davno kamenna veza, dnes uz len kamenny dom. Ostrovcek vo vode, boja, majak, tu strazna vez. Prijazdova cesta viedla cez osadu domcekov malych ako dlan, postavenych z blatenych tehal mixovanych s otrubami a slamou , akoze stojacich  ako pred hradbami.

Ziaden stary stavitel nestaval tie uchvatne, stare, kamenne domy len tak. Vsetky mali svoj zamer a svoj cas, ktory bude rozpravat ludom davno po tom, co on tu uz nebude o tom starom case, v ktorom zil. Bol lepsi ten cas vtedy? Horsi od nasho dnes? My dnes si pomaly zacneme tie stare stavby citat. Budeme si citat vsetko, co nam chceli nasi tam v tych davnych dobach povedat, ale nemohli. Zajtra? Za pol roka? Za rok? Niektori uz zacali. Stichli a pocuvaju tu staru dobu. Potrebujeme to. Pojdeme tou samou cestou. Je prave teraz pred nami. Tak velmi som cely cas tuzila prelozit si co mam napisane na mojom Anch, az som prekvapena odpovedou, ktorej sa mi dostalo a v rozpakoch tapam nad snahou pochopit rozsah znalosti, ktore tie minule generacie mali.

Stojte pevne na svojom mieste. Doba sa meni. Je ako povoden nas dnesny cas. Ak nedate pozor, sklznete do huciacej riavy. Ten cas ktory prichadza bude o znalostiach. Budu vytycene akoby body a mozno sa vam to bude stavat tiez, ze vam budu splyvat urcite udalosti. Bude potreba ich vyhodnotit ako z vasej vlastnej pozicie. Teraz uz bude musiet kazdy sam za seba ukazat co mu je vlastne. Kolko toho vie a co vsetko dokaze. Nas domov. Musite si zaroven strazit svoj domov. Voda je o moznosti nezvladnutelnej sily. Mudry ludia vsak svoje domovy stavaju dalej od hrubej sily rozvodnenej rieky, alebo na kopcoch, pretoze vedia, ze zjara pri lamani ladov byvaju povodne. Stavaju si ich na briezkoch spravidla, aby v si v nich v cistote drzali svoju rodinu. 

Vzdelanost, statocnost, cestnost a pracovitost (zrucnost, umnost) budu piliere dalsich rokov. Pride ucta k predkom a clovek sa stane zodpovednym k sebe, svojmu rodu, k vsetkemu zivemu i k Zemi ako zivej a zivemu Vesmiru.

Je to uz dlho, co si clovek postavil dom, ohradil si svoj zivotny priestor pre seba a svoj rod. Ten ludsky priestor si musime dnes upratat, pozametat, znova si ohradit ten priestor a vytycit hranice, kde zijeme my, ludia, kde je priestor pre zvierata a kde pre rastliny. 

Uz sa daju citat i cislice ako symbol doby. Nasej doby. Tesim sa az opadne voda v moriach a pobrezne vody odkryju stare kamenne pozostatky predoslej civilizacie. Mars a Zem, Mesiac. Zo vsetkeho opadne pomaly nanos strachu a objavi sa stary svet. Uz niet sa coho bat. Strach odvial cas.