Kleopatra VII - 5.

Nežná i tvrdá, krásna, šťastná i nešťastná. Taká bola Kleopatra v podaní Liz Taylor.

Osamelá na tróne i v živote a len na chvíľu spútaná láskou, aby sa stala matkou.

Prvá z žien svojej krajiny, nesúca bremeno zodpovednosti za svoj rod, za krajinu, za všetkých ľudí v krajine. Trón je odznakom najvyšším. Trón je tým, ktorý hovorí, že ľudia v tejto krajine sú podobní  vládcovi. Tomu, kto ich reprezentuje, kto podáva obraz krajiny a ľudí tu žijúcich v nej, iným, suc z krajov ďalekých či susedných.

Pripravovaná na trón, vládnuca už po boku svojho otca. Mladá, žiadostivá znalosti, odvážna.

Ukladali jej o život, ušla, aby sa na pokyn Cézara vrátila.

Špehovia už Cézarovi vyjavili. Aká je, čo vie. Slovo dokáže byť mocné ak chce. Mohol po nej v hĺbke srdca zatúžiť prv než ju poznal.

Skutočne stretnutie nastalo už iba ako dôsledok túžby Cézara stretnúť tu, ktorá chcela zasadnúť na trón tak starobylý.

Sadajúc na trón, vybrala si trónne meno Eset. Meno mladej pani trónu z dôb dávnych. Panej, za ktorú vládli spoluvládci, keďže ešte nebola plnoletá, keď stáť sa mala vládkyňou krajiny nazvanej Dom Ôsmy.

Vybrala si mladú Eset, horko skúšanú životom tiež, aby bola jej radcom. Radcom tam z nebies, kam viera ľudí ukladá tých, čo už spomedzi živých odišli.

Eset, ktorá ako čistá Panna usada na trón Prvej spomedzi žien, Eset, ktorá sama spodobuje život Mnty, vládkyne kamenného zákona, Eset, ktorá z tohoto trónu hneď po malej dobe, ako Panna a Vdova odchádza.

Karma žitia vyberá svoju daň a vojvodca Cézar pod dýkami zločinu v zoskupení šesťdesiat umiera. Ostal po ňom syn, dieťa v ten čas.

To Cézar všetkým vedieť dal, že Markus Antonius bude hovoriť ako on, nech počúvajú jeho slová... To Markus Antonius bol tým, čo chrániť mal ženu a syna Cézara.

Pijan a zhýralec, však nemohol ísť v šľapajách Cézara, keď nutkanie napiť sa, ho z cesty Cézarovej zvádzalo. Nutkanie napiť sa a zhýralosti, mu slová Cézara, radcu na nebesiach sediaceho, prehlušili a po ceste úpadku ho viedli. Actium, však i z Oktaviána posmech vyvŕbilo. Muž, čo neštítil sa žiadneho zločinu, tak ničomnú vojnu ako vojvodca v posteli prečkal, plánujúc už zločin následný.

V ľudskom svete však nastavený bumerang je. Bumerang Osudu, od dôb dávnych je všetkým známy. V povedomie dáva, že každé násilie, každý zločin, vykonaný na inej bytosti, prichádza neustále speť k tvorcovi svojmu i rodu jeho a zadanie mu uložené statočne a naposled koná na svojom zadávateľovi, a keď niet následne ďalšej obetí, naposled sám seba ničí, napĺňajúc svoje poslanie.

Pokrývka hlavy Kleopatry je však už z čias egyptských, po Esetinom odchode vytvorená. Štrnásť kobier, plazov zastupujúcich, zobrazujúcich silu, mrštnosť, nebezpečie, do kruhu ako na porade uskupenych, vyjavujuca znak MU i Slnka. Spod plazov vyčnieva skulptúra, letiacu kačicu pripomínajúca, vtákov zastupujúca, znak to Eset, dcéry Ra, boha Slnka, vtakov v povedomie dava i vodu pred zrak kladie a pod kačicou je ovčia vlna, suchozemcov zastupujuca, ako drobné vrkôčky do spoločnej pokrievky spletené, vyjavujuce kto sme. Bytosti Zeme. Všetci to isté, spletení v spoločnom, jednom... my kniežata Zeme, ľudia, tí ktorí sú viac než kameň, tí ktorí sú viac než divý kanec, tí ktorí sú viac než sliepka na smetisku v hrbke inych s jednym kohutom....

My sme ľudia. My sme ti, ktorí majú byť niečim viac. To naše myšlienky, môžu ničiť i stavať. Volí si avšak každý z nás, sám za seba.

Zločin je v dôsledku nič. Prázdno, koniec...

Však tvorca, ten má plné ruky práce. Navždy... (Ako je vidieť, celé zlatave oblečenie Kleopatry VII. napovedá, že je i obrazne nasledovníčkou Eset, dcery Ra, avsak i ona sama je dcérou Ra, boha, tvorcu, Slnka.)