My, z hornej polovicky...

Priblizne sedem nas je miliard? Jak mozem stretnut prave toho, co ocakava moju pritomnost? Pohladom patram vokol seba. Si tu, ci na druhom konci sveta? Vies co chcem? Uplne obycajne rano. S vonavym cajom z byliniek. Ovsene vlocky a prepustene maslo. Dzem z hrusky, vzacnej pre jej biely kvet. K veceri orechovy kolac s medovinou. V kuchyni si mozme k stolu usadnut, brevnom dubovym ohen udrziavat, slova tam skladat do viet. Rozvinut davnost do chvile pritomnej.

Potrebni sme dnes svetu hlavne kazdy sam za seba. Sme ako pramen, gejzir, z ktoreho prysti zivot i jeho hodnoty. Skladame si svoj svet kusok po kusku z potrebnosti. Ked ustalil sa vichor zivota a vokol ostala len spust, vlozili sme trhance okmasane zo stromu nasho zivota, do vitrin ako relikvie, dookola mury vystavali, osadiac navrchol strechu, tusiac ze viac burok by sme uz neuniesli. U dveri triediac smeti dni, od vzacnosti pre dlhe veky. Stastie sa usadi v cistych komnatach, ked cest je barierou pred hradzou nadvori.

Ako vidite dnesne dni? Pysni ste? Vzacni sami sebe? Obdivuju Vas masy navokol? Ak ano, ochranu od Vas cakaju. Ich svet sa este len dviha z popola, co naviala im burka doby pod nohy. Ta burka, z ktorej tiez ste vzisli, vsak zajtra oni budu vitazi. Rozvinte svoje  nadeje, tuzby i plany pre zivot. Porastu do krasy i potrebnosti, ak ustojite pevne za nimi.

Zem tuzi zjara rozvinut sa v kvetu a plody priniest v jeseni. Zem hycka zivot vsetkych nas, my opetovat mame tuto potrebu.

Dni nase vzisli zo spolocnej tuzby, po mieri, zakonu. Europa, Rusko, Severna Amerika. Pociatok historickeho zapisu na kameni je v Egypte, dnes Standarda Troch Kniezat Hornej Zeme, cip svoj si drzi tam, v Chramu Zrodenia a Nil ako snura peral vinie sa nadalej Zemou Mintaka. Krv rodu scisti sa znova, vzdy z priamej linie. My sme tu, cerpame z tych davnych dob silu i poznanie a tak to uz navzdy ostane.

Stradame den po dni do pokladnicky stastia, usadeni na tej svojej zemi, na hrude, co kotvi nase dni. Z rozvahou mamime z hmoty potrebnosti, pre domov, tiez deti, radost nasich dni. Ustojte si svoje, uz nekracajte bezhlavo. Radost sa rozprestrie vokol Vas, ma rada pokoj, rozvahu.

Koliska nasej Zeme je zelena, posiata akoby kvapkami farieb. Len dobry sedliak uchopi pravu podstatu. Ostante pobliz mojho sveta ak chcete. Vas svet je vzacny Vam, moj mne. Tak nemoze dojst k nevhodnemu stretu.

Dotyky slov su pevne ako kridla orla, ked vyleti vysoko na oblohu. Vo vzacnych chvilach nezne, ako kridla motyla, ked usada si na kvet k oddychu.

Posielam pozdrav oci zvedavych, pravda je ako kvety safranu. Vzacna a krehka i pevna, byva vzdy sama za seba. Majak je pre nas, co cerpame z nej odvahu. Ak nutne je ocistit ju od blata z ciest, ucinte tak bez ostychu. Spod vrstvy nanesenej spiny, odhali svoju cistotu.

Mam rada farby. Nehladam black/white pohladnicu. Tie spravne slova su ako ranna vlaha, ked napomaha ziare usvitu. Vdaka vzdy ma adresata i pricinu.