Originál pre maľbu na váze Navajo.

Ponáhľala som sa všetko upratať, než začne súmrak. Slnko sa už dávno prehuplo na západnú stranu a už som si zvykla, že len čo západne, tma akoby uháňala míľovými krokmi krajinou a rýchlo vytláča to príjemné šero, ktoré strieda horúci deň.
Človek si zvykne, že hneď v tu chvíľu, takmer spoza každého kríku vykukujú hladné oči dravcov. Preto vždy ponáhľam všetko upratať a len čo vojdem do stanu, vonku začína nočné nokturno šeliem.
Šelmy hľadajú čokoľvek jedle. Tu však niet nič. Široko ďaleko len piesok a pár kríkov. Zem je deravá ako ementál. Všetci obývajú podzemie u koreňov kríkov.
Veveričky spolu s králikmi, jašteričkami a mravcami faraónmi, si vyhradili právo konzumovať moju skromnú záhradu za bieleho dňa. Zdá sa však, že veveričky sú si vedome, že kradnú. Snažia sa vždy oblúkom vyhnúť mojej osobe a čo najopatrnejšie sa dostať ku ktorémukoľvek záhonu. Každopádne ich hlad a mlsnosť má už stali všetky semienka a nesmierne množstvo vody, ktorú pracne kupujem a dovážam na zavlažovanie.
Je to tiež na nich vidieť. Pekne sa zaguľacujú. Veveričky mi vždy po hádke jakmile ich nachytám, veselo zámávajú chvostíkmi a utečú do svojich podzemných príbytkov.
Západný záhon som osievala už 5 krát. Pokiaľ by som osiala zrniečko soli, našli by i to. Za to, že mi tento záhon vyrabovali, sa avšak zachovali ako práve komediantky. Začali po pozemku kdekade vyhlbovať malé plytké jamky. Divila som sa, ale čakala čo z toho vzíde. Nakoniec milé veveričky vyhrabali tri plytké jamky pod pristavenym autom a vedľa položili kostku z broskyne, ktorú som po skonzumovaní broskyne uložila do západného záhonu. Smiala som sa i zlostila sa. Vzala som kostku a zahodila. Nuž čo už teraz, vravím si. Ráno bola kostka položená u krabice, kde mám vyhodené papiere a suché konáre na rozloženie ohňa.

Komediantky. Vzala som kostku a osadila ju do záhonu.
Ďalšie mne neznáme malé jamky sa začali objavovať rovnako všade. Boli to len malé jamky, ale začínalo ich byť priveľa. Čakala som čo sa zase vyvrbí z týchto jamiek. A dočkala som sa.
Včera som mala plné ruky práce. Vyhĺbila som jamu a nad ňu usadila z konárov upletenú lavičku, ku ktorej by som rada osadila ťahavé kvety. Vrátila som sa ku krabici s náradím pre špagát, keď sa tu zrazu objavila poblíž jašterička. Tu som teda ešte nevidela. Bola trocha baculatejšia ako ostatné a rozvážnym krokom sa začala uberať predomnou po pozemku, vedomá si, že si ju všímam. Nebála sa, chcela má upútať.
Pobrala sa k prvému kriku, vyhrabala prednými labkami tu malú jamku o ktorej som nevedela k čomu má slúžiť, poprezerala si ju a rozvážnym krokom sa vybrala k druhému kriku. Proces sa zopakoval. Pristavila sa pri ďalšom kriku, znova prednými labkami vyhrabala maličkú jamku, poprezerala si ju a začala sa akoby kúpať. Prednými labkami na seba hádzala piesok akoby sa v ňom umývala. Nakoniec sa otrepala a vybrala sa k ďalšiemu kriku.... už som ju nechala. Mala som pocit, že má napodobuje, keď ráno prezerám záhony i keď sa umývam. Tak teda neviem. Vykradli mi všetky záhony a ešte majú z toho zábavu.
Podívala som sa k západnej oblohe a dušu mi uchvátil úžas scenérie.
Obloha na západnej strane, bola takmer sýto oranžová a nad pohorím sa vo farbe oceľovosivej, zmiešanej s jemno oranžovou, trblietal posledný zbytok slnečného kotúča, keď veľká časť bola už za pohorím. Ten obraz je potreba vidieť. Nedá sa popísať, možno približne namaľovať. V tu chvíľu som pochopila, že minimálne jeden človek už tento úkaz videl. Umelec, ktorý vytvoril vázu pod znakom Navajo, keď dušu mu rovnako uchvátil úžas farieb v pustej krajine.
Je to zvláštny svet. Pusť. Desert. Piesok. Mnoho piesku. Cez deň horúci, v noci chladný. Nič, len piesok, pár kríkov, zvieratá a nás pár ľudí od obzoru po obzor.
Z púšte je svet ľudí zrkadlený zcela odlišne. Hodnoty sa javia inak.
Tam kde človek ostáva sám s prírodou, je život postavený na kariére, prospechu, moci, čosi podobne nepríčetným výmyslom chorých duševnými nemocami.
Hodnoty ľudí žijúcich s prírodou, sú o živote. Moc, prospech a kariéra, sú temer rovné smrti.
Akoby ozajstnev prírode platilo pravidlo:
Buď vítaný ty práve príchodzí, čo myseľ ako čistý krištáľ nesieš.
Však ty, čo zmar sa priniesť podujímaš,
vedz, že návratnosť ti je karmou prisúdená.
Len v prírode je človek schopný pochopiť, že hladný je nielen človek, ale i ti ostatní živočíchovia, ktorí s ním planétu Zem sdielaju.
Len v púšti je človek schopný pochopiť, jak krehký je náš svet a že ochranu potrebuje celý tento náš svet, nielen človek.
Hodnoty a morálne hodnoty si musí každý z nás nastaviť sám za seba.
Dlhodobý styk s negatívom, potiera pozitívum. Je to ako keď do jednej nádoby vlejeme kal a do druhej čistú vodu. Prepojením nádob, sa i to čisté zakalí.
Len v púšti je človek schopný pochopiť, že planéta musí byť čistá, kvitnúca a plodiaca, aby všetci mali dostatok.