Siedmy prameň

Dívať sa pod vlastne nohy chcem, keď kráčam cestou svojho žitia, nech nezašliapnem jašteričke chvost a neudupem mravčeka. Tiež včielku nechcem rušiť, keď popíja si skvostný nektár, však lastovičkám malým v hniezde povedať chcem, že mama už letí domov s obedom, nech nevypadnú z hniezda hladoši, keď pierok majú ešte len pár a o lietaní k ním ešte nedoletel chýr...  Tak s usmievavým srdcom žiť si v súznení s okolím, či ľuďom podať "Dobre ráno" so žiariacimi očami, tiež  iným,  živým tvorom, čo žijú si, svoj vlastný svet.

Všetko okolo nás si spieva a spriada svoj čarokrásny sen. A mnohí z nás už prešli časom, keď kráčali roztrhaným dnešným, vlastným svetom, zboreným snom, čo snáď ani sami nesnívali a teraz stoja práve tak ako mnoho ďalších, iných, ktorí sa vzájomne snáď ani nepoznajú, však ich snahy rovné sú si, čo do ideí i činu.... len stretnúť sa im je v priesečníku potreba a potvrdiť svoje snahy, tak podobne ako vajce vajcu i keď od inej sliepky pochádzajú.

Nájsť si tu správnu cestu životom, chce vlastniť horu znalosti o rôznych smeroch, však vybrať si už následne, stačí len ten, ktorý nás najviac oslovuje. Skrze doby minule mnoho a mnoho bolo takých, čo mali práve tieto zámery. Nájsť si  tu najsprávnejšiu cestu a žiť kľudným a sporiadaným životom.

 Spomenúť by sme tu mali rozhodne snahu Thomasa Moora, ktorý svoje ideí v tomto ohľadu vpísal do knihy s názvom Utópia. Jedna sa o osamelý ostrov, kde všetci žijú jednoduchý a spokojný celok v komunite, pracujú, nie je im potreba zlatá, ani ďalších bohatstiev, keďže všetko čo potrebujú si vytvoria...Thomas Moore, však cez všetku svoju vzdelanosť nedokázal pošliapať svoje ideí a zásady a jeho cesta nebola v súladu s potrebami monarchu .... New Harmony v Idahu, podnikateľa Richarda Owena, nedokázalo prekonať malosť ľudskej nedokonalosti pri chýbajúcom vzdelaní a nedostatočnej pevnosti úsilia... umelecký scenár nového života na niekoľkých ároch v Coloradu mal názov Drop City a sľubne sa započal rozvíjať. Skupina mladých umelcov si postavila umelecký ladené domy a zahájila pokus o čosi nové, zvláštne, súznejuce s umením a ich vlastne...  Je pohopitelne, že nesmierne množstvo ľudí má nutkavú potrebu vykročiť iným smerom, než ktorým kráča dav. Ta mala skupina má ideu a tiež guráž. Žiaľ len veľmi malo z týchto projektov skutočne vydrží mnohé roky. Akoby sa v určitej fázi títo ľudia zľakli vlastných plánov, vlastnej cesty a tak sa vrátia a započnú kráčať s davom, po ceste na ktorej nie sú spokojní, práve tak ako celý dav. Len všetci vedia, že to čo žijú, akoby nebola skutočnosť. Tušia, že zišli zo správnej cesty, ale nemajú na chodníku po ktorom kráčajú značenie a tak kráčajú ďalej, dúfajúc, že tam vpredu je ta cesta po ktorej chcú kráčať. Idú a idú a čas neúprosne odmeriava ich kroky....

Mnohokrát a všetci to vieme, sa pokúša ľudstvo, alebo jednoduchšie povedané časť ľudstva o žitie akoby snovej ideí, o žitie  života naplneného vrchovato šťastím. Ani mne neni jasné ako pristúpiť k žitiu vlastných ideí, i keď najdôležitejšie je zrejme začať. Začať jednoducho. Jedného dňa spraviť jeden krok smerom k zmene, urobiť niečo inak a tento úkon opakovať, zaradiť ho do našich dní. Začas pridať druhý krok, spraviť iný úkon, nie tak ako je to práve v móde, ale tak jednoducho, v súladu s prírodou, v súladu s našim srdcom... opakovať úkon, ponechať ho v našich dňoch a po čase pridať znova ďalší...až jedného dňa bude už naše žitie viac v súladu s prírodným celkom, ako s technickou spoločnosťou, ktorá v našom živote už zaberie len nevyhnutný, maličký kúsok...Nasledne nám je poskytnutý ten náš diel šťastia, na našej ceste životom, keďže sme my sami túto cestu dláždili vlastným úsilím. Vkladali sme na tu našu cestu kamienok ku kamienku, vytavený z našich vlastných snových nádeji...