Tak pod takto zit teraz - Ucta, Pokora/Cas si, Kluc si (3)

Prechadzal  okolo mna a jeho oci sa smiali. Muz. Nic neponukal, nic nechcel. Len siel okolo. Pristavil sa a zase siel. Usmial sa ocami i srdcom. Prehodil par slov a s usmevom na perach odkracal za svojim cielom.
Iba sa dotkol cesty po ktorej kracam ja a zanechal spomienku na usmev zjemnujuci mu pohlad. Jak dolezite je, ci sa este dotkne jeho cesta mojej?

Je uchvatna, za temna noci, ta trblietava velkolepost a impozantnost Vesmiru. Stojac na piesku Desertu, clovek vedome si odeje plast Ucty, prizdobeny zavojom Pokory, ked uciti dotyk majestatnej moci Nekonecna, tvoriaceho vzdy dalej a dalej, kazdy zlomok sekundy.
Si dietatom nekonecna, ked umiestnilo si Ta do kolisky na Zem. Ked vytvorilo si Ta ako Cas, ako Kluc, v titernom zahybu vlastnej mysle, na kusku hrudy z kamenia a mokrej zeme. To Ty, clovek, vzdat smies hold Tvorivemu. To Ty si Pozemsky Cas. Tam, kde Vesmir je planou Nekonecna, niet casu. Cas je k zapisu len tu, na Zemi. Ten nas svet, ohradeny do domova, do kolisky, v ktorej sa vzdy znova a znova rodi kazdy atom, je pre nas nasa Slnecna Sustava a v case prvotnom pre nas, nasa Zem, plna zivota.Clovek ako Cas Zivota, ako Kluc Casu.
My ludia, sme knihou, do ktorej je kazdy zlomok sekundy zapisovany vzdy novy a novy zaznam diania a zaroven my ludia sme tym, kto vpisuje nove, kto vpisuje svoje, ludske tvorenie do vecnej kroniky casu Nekonecna. Sme deti. Sme v koliske plodivej Zeme hrajuc si a santiac, priberajuc vzdy novy rozmer v case nastupnom, precitime s Uctou Pokoru a vzdavajc hold Tvorivemu Nekonecnu, uchopime Kluc. Kluc, ked pochopime, ze my sami sme Klucom k Zivotu. Len v zivom a pulzujucom je kolobeh obnovy. Sme knihou a kniha je vsetko okolo nas. Nas vzik a prvy pohyb, prvy krok, je Cas, nasledovany potrebou, aby pribudlo vedomie dohliadnut na potrebu vokol, nez pride zanik casu pred obnovou.

Tak pod prosim zit teraz tuto knihu. Ty, co Tvoje kroky vedu cestu k spolocnemu bodu. Dvaja, co spoja sa v Dom jeden, plny stastia, ti co pochopili, ze Klucom su Casu, ze dietatom su Vesmirneho Tvorcu.
Zem so svojimi udoliami a vrcholkami hor skyta nahlad k Nekonecnosti. Udolie ako Nic, ako prazakladna k rozkvetu tvorivej ludskej civilizacie, stupajucej k vrcholkom hor, k vrcholu civilizacie, aby ta sama znova sla krok po kroku dole, do udolia primitivnej nutnosti a zapocala novy vystup, obohateny o dalsie znalosti z casu predchadzajuceho.
My ludia sme deti, ktoremu rodic doprial pieskoviste, kde si mozu hrat tu svoju hru, kde si mozu tvorit ten svoj svet, ked ucit sa mozu z hmoty uz stvoreneho vokol.
Clovek usadeny pevne v mieste, ktore mu pre dane zrodenie prinalezi, kopiruje vedomie svojho "vokol" a do tohoto otiskuje svoje vedomie, po fuzi, po aktualne prebehnutom procese spojenia znalosti prijatych z okolneho, obohatenych o jeho vlastnu tvorivost. Tu na Zemi, kde rastliny a zvierata su aktualne zapojene v neustale sa obnovujucom kolobehu ako zaklad danosti Ziveho, je clovek tym, kto poskytuje v pripade nutnosti potrebnost a svojou snahou moze prispievat k vzdy novym a novym rozkvetom, len co uchopi moznosti variacii spojenia.

Tak usmej sa na mna ocami, citajuc si v Kronike Kozmu, ak vies uz, ze pohladit dotykom, je ako oddelit svoje, Klucom z Vesmirneho Casu.